Aj najmenšia vlasť je hodná najväčšej lásky !

Vlado Dzurilla ,,Macík, Murko"

Narodil sa 02.08. 1942 v Bratislave.

Začínal na ,,plácku,, v Légiodomoch ako veľa iných chlapcov. Keď mal 15, prišiel sa ponúknuť aj s kamarátom do Slovana. Neprijali ho, lebo brankárov mali dosť. Odišiel teda do petržalského Kovosmaltu. Neskôr ho odkúpil Slovan za niekoľko hokejok a pukov, čo bol jeden z najlacnejších prestupov v dejinách slovenského hokeja.

Dalo by sa povedaťm že Vlada dostal do 1. ligy ako 17-ročného Jozef Golonka. Keď Laco Horský nemal koho postaviť do brány, Golonka navrhol aby postavili Dzurillu. Rovnaké stanovisko mali i niektorí ďaľší, iní však namietali že Dzurilla ešte nehral ligu. Nakoniec do Bratislavy prišiel telegram, aby brankár Vlado Dzurilla ihneď pricestoval do Prahy za mužstvom Slovana, pretože každý musí raz začať. Dzurilla sa uchytil. Dať mu gól bol naozaj problém, ale aj on mal svoju slabinu. Tu a tam dostal gól z diaľky, pomedzi nohy, ale na druhej strane čo vedel vychytať, to nebola ani pravda. Pozdvihol chytanie pukov na umenie.

Bol jedným z prvých brankárov, ktorí si aj v tom najväčšom zmätku pred bránou zachovali pokoj a nikdy nestrácal prehľad o svojich spoluhráčoch, a taký istý flegmatik bol aj v živote. Bol povestný svojím kľudom, ktorý dokázal preniesť na celý svoj tím. Mal brilantne vybrúsený štýl, bleskurýchlu lapačku a železné nervy. Vďaka týmto danostiam dokázal likvidovať nájazdy aj tých najnadanejších útočníkov. 

Zomrel 26.07. 1995 vo veku nedožitých 53 rokov náhlou smrťou.

Ocenenia :

-držiteľ najväčšieho počtu medailí z vrcholných podujatí( na každom podujatí získal nejakú medailu )

- vyhlásený za víťaza ankety slovenského hokejistu 20. storočia

-v ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil 3. miesto

-uvedený do siene slávy IIHF v roku 1998

-30. novembra 2002 bol zaradený do Siene slávy slovenského hokeja

- V roku 2007 bol prezidentom SR in memoriam ocenený Pribinovým krížom I. triedy za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu

Hráčske pôsobenie:

• Kovosmalt Petržalka (SR)
• Slovan Bratislava (SR)
• Zetor Brno (ČR)
• Augsburger EV (Nemecko)
• SC Riessersee (Nemecko)

Trénerské pôsobenie:

• Düsseldorfer EG
• Slovan Bratislava 

Vedeli ste ?

Vlado sa neuveriteľne bál psov.

 Takmer nestihol vlastnú svadbu, ponáhľal sa odohrať majstrovský zápas, z hostiny sa vytratil, odchytal dve tretiny a vrátil sa.

Na Kanadskom pohári naši hrali vyrovnanú partiu s Kanadou a po zápase Dzurilla s Vachonom prišli k sebe a vymenili si dresy, čo bolo dovtedy nevídané. Nasledovali ich aj ďaľší hráči.

Ako si na neho spomínajú ?

J. Lašák: Pán Dzurilla bol pre mňa veľkým vzorom. Dokázal si udržať špičkovú úroveň dlhé roky. Mal som šťastie stretnúť sa s ním na kempe pre mladých brankárov v slovinskom Blede. Silno na mňa zapôsobila jeho vľúdna tvár a široká vnímavá duša. Veľa som počul a čítal o jeho ľudských kvalitách. Škoda, že sa nedočkal svojich zlatých pokračovateľov vo Švédsku.“

Jozef Golonka: Bol to úžasný parťák so železným kľudom, ktorý dával mužstvo dokopy a nie mužstvo nejakým spôsobom rozdeľoval... My sme si ho vážili, bol pre nás zlato. Keď sme mu poklepali po chráničoch, tak sme vedeli - je tu, je pripravený a nastúpi aj keby mal akékoľvek horúčky, aj keby bol akokoľvek zranený, tak nastúpi a bude chytať a pomôže kolektívu...

 Pavel Matušík: Už ako osemnásťročný bol vo Švédsku ako reprezentant. To prišiel zo štokholmu, doniesol pomaranče v päťdesiatom siedmom - ôsmom, to sme čumeli jak elita na banány a pomaranče - čo to je? No a Vlado ani nebol namyslený, vždy sa len smial, keď sa ho niekto opýtal - ako sa máš? On povedal - prečítaj si v novinách! Vždy sa len smial, on bol taký macko usmievavý, dobráčisko po otcovi.