Prečo máme pohoria, kotliny a nížiny?
To, že na Slovensku máme pohoria, kotliny a nížiny nie je náhoda. Náhodné nie je ani to, ako sú usporiadané. Mozaika, ktorú tvoria, je dielom veľkých prírodných pochodov pochádzajúcich z hlbín Zeme.
Pohľad na povrch Slovenska sa mení podľa mierky, v akej sa naň pozeráme. Ak by sme vystúpili v balóne k výšinám, s pribúdajúcou výškou by sa menila krajina pod nami aj názory na jej pôvod. Ak by sme sa dostali poriadne vysoko a do zorného uhla by sa nám vošlo celé Slovensko aj s blízkym zahraničím, asi by sme uvideli jednu obrovskú elipsovitú vypuklinu. To sú Západné Karpaty, najzápadnejšia časť karpatského oblúka. Záp. Karpaty predstavujú veľkú vypuklinu, ktorá sa nazýva ,,klenba" alebo ,,dóm". (Je to čosi ako gumený disk pod kobercom, ktorý sa navyše nafukuje.
Do geologického obdobia mladších treťohôr sa územie Slovenska nijako nepodobalo na to dnešné. Bolo prímorskou krajinou s úplne inými pohoriami a nížinami a teplejším podnebím. Zásadný zlom nastal asi pred 16 - 17 miliónmi rokov, keď vývoj nastúpil cestu k súčasnej podobe slovenskej krajiny. Začali sa črtať základné, aj keď veľmi hrubé kontúry hraníc pohorí a nížin, ktoré sa už podobali na terajšie. Zapríčinil to začiatok vyklenovania Západných Karpát. Mohutné sily v hlbinách Zeme sa začali tlačiť nahor a vystvorili širokú plochú klenbu s elipsovitým pôdorysom. Vrchol klenby nebol v jej strede, ale posunutý smerom na severovýchod. Preto sú naše krásne Tatry tam, kde sú. Ležia presne na ,,streche" tejto asymetrickej obrej vypukliny. Klenba Záp. Karpát je hlavnou formou, ktorá určuje, ako v súčasnosti vyzerá slovenská prírodná krajina.
Pozrime sa, čo sa dialo s našou klenbou v jej vnútri. Vnútorné sily vyvíjali tlak na masu hornín a polámali ich. Slovensko sa začalo ,,rozsypávať" na menšie formy. A už sa dostávame k našim pohoriam a kotlinám. Vytvorila sa drobná mozaika poskladaná z tektonických krýh v rôznej výškovej pozícii. Kryhy, ktoré išli rýchlo nahor, sa stali pohoriami, tie pomalšie vytvorili kotliny. Najskôr bola kontrastnosť karpatského reliéfu malá (pohoria veľmi nevytŕčali nad kotlinami).
Až v štvrtohorách sa povrch Slovenska zdramatizoval tým, že sa výškový rozdiel medzi pohoriami a kotlinami neustále zvyšoval.Tento vývoj trvá dodnes. Pohoria rastú, rastú však aj kotliny, ale oveľa pomalšie.
Poďme sa ešte pozrieť na to, ako sa Záp. Karpaty vyvíjajú vo vzťahu k svojmu okoliu. Na juhozápadnom krídle sa klenba narušila lomami. Zlomy dali priechod sopečnej matérii a umožnili, aby sa na strednom Pohroní rozbesneli mohutné sopky. Ku Karpatom sa počas mladších treťohôr ,,prilepili" Štiavnické vrchy, Poľana, Vtáčnik a ďaľšie vulkanické (sopečné) pohoria. Keď sa stredoslovenské vulkány upokojili, začal sa tu uplatňovať rovnaký tektonický poriadok ako v iných oblastiach Karpát. Aj tu sa krajina rozbila do mozaiky pohorí a kotlín.
Podunajská nížina je akýmsi klinom vrazeným do západokarpatskej klenby. Juhozápadné krídlo vzdúvajúcej sa veľkej vypukliny sa ešte v treťohorách prepadlo a zalialo morom. O rozmeroch tohto prepadu svedčí, že v centre jamy pod Podunajskou nížinou sa nahromadili 5 kilometrov hrubé vrstvy pieskov, štrkov a ílov. Krajina je tu v ohromnom pohybe a nebyť Dunaja, ktorý sem neustále prináša obrovské množstvo sedimentov, bola by na tomto mieste obrovská jama hlboká pol kilometra. O tom, že je tu takpovediac tektonicky živo, svedčí historické zemetrasenie v Komárne v r. 1763. Na západnom Slovensku medzi sebou akoby bojovali pohoria a nížiny. Okolie Dobrej Vody v Čachtických vrchoch je dokonca jedným z najseizmickejších území na Slovensku.
Či vystúpime na malokarpatskú Devínsku Kobylú, inovecký Tematín alebo tribečský Zobor, vždy sa môžeme z chladnej horskej krajiny pozerať do teplých nekonečných nížin. Také kontrasty vždy udivujú a priťahujú. Na takýchto miestach pochopíme, aké neopakovateľné čaro má pešia turistika po okrajových pohoriach Karpát.
Zdroj: Krásy Slovenska, 2006, roč. 83 (upravené)
